Čipkárstvo

Najrozšírenejším výrobkom čipkárok boli čipky v tvare pásu. Ak mali rovné okraje, všívali sa ako vložky, mrežky či anzece medzi dva kusy tkaniny. Čipky so zubmi rozličného tvaru a veľkosti na jednom okraji (cipky, čipky, zubky) sa používali ako obruba okrajov textílií odevných (napr. rukávy, goliere, zástery), bytových (obrusy, plachty na prikrytie postele, uteráky a i.) a obradových (napr. úvodnice, kútne plachty, smrtné plachty). Čipky boli dôležitou súčasťou čepcov. Najčastejšie tvorili ich prednú časť (čelenka) alebo paličkované boli celé čepce. Banícke čipkárky plietli pásy dlhé niekoľko metrov na predaj. Roľnícke ženy zväčša poznali účel čipky, a preto ju uplietli len v potrebnej dĺžke. Čipky plietli aj v setoch – vložka a čipka použité v jednej textílii (napr. v okolí Nového Mesta nad Váhom na dlhé šatky škrobky, v okolí Piešťan na čepce). V 19. storočí sa vplyvom organizovania čipkárskej výroby sortiment obohatil o tvarovo i motivicky širokú škálu paličkovaných častí i celých kusov ženských odevov (napr. goliere a manžety) i bytových textílií (napr. dekoratívne prikrývky).

Oblasti a lokality výroby
Od polovice 19. do polovice 20. storočia možno na území Slovenska vymedziť 20 oblastí, prípadne obcí, v ktorých plietli špecifické typy čipiek. Odlišovali sa väzbami, motívmi, farebnosťou, požitým materiálom, spôsobom pletenia alebo spôsobom použitia. Ako prvá tieto typy čipiek roku 1962 vymedzila Ema Marková v knihe Slovenské čipky. Roku 1988 jej rozdelenie v knihe Slovenská ľudová paličkovaná čipka prehodnotila Veronika Géciová-Komorovská. Výskumy z prvého desaťročia 21. storočia umožnili zaradiť ako samostatný typ čipky z Kremnice (okr. Žiar nad Hronom) a jej okolia. Podľa hlavného druhu zamestnania, ktoré bolo zdrojom obživy obyvateľov jednotlivých čipkárskych oblastí, Marková rozdelila čipky na banícke a roľnícke, nazývané aj sedliackymi. Banícke čipky, ktoré plietli v stredoslovenských baníckych lokalitách a v Soľnej Bani (dnes súčasť Prešova), boli vzormi, väzbami, farebnosťou i použitým materiálom blízke západoeurópskym čipkám. Boli to čipky bielej, prípadne krémovej farby s prevažne geometrickými motívmi. Boli určené výlučne na predaj. Okrem územia dnešného Slovenska sa dostali do Maďarska, Rumunska, na Balkán i do Talianska. Od konca 19. storočia plietli v baníckych lokalitách aj čipky vo farebnosti textílií v dedinách, do ktorých tieto čipky predávali. V roľníckych obciach plietli ženy pre svoju potrebu alebo pre obyvateľov dedín s podobným druhom tradičného odevu a textílií roľnícke čipky. Tieto mali v porovnaní s baníckymi čipkami širšiu škálu väzieb, motívov a zväčša boli hustejšie. Od prelomu 19. a 20. storočia ich farebnosť korešpondovala s farebnosťou lokálneho či oblastného druhu výšivky. Roľnícke čipky vyšli z baníckych čipiek a z historických západoeurópskych čipiek. Boli však z hrubších, prípadne rôznofarebných nití. Alebo sa v nich vďaka tomu, že boli určené zväčša pre vlastnú potrebu, udržali náročné väzby a motívy (napr. tylové krajnianske čipky a hontianske čipky).

Západné Slovensko. Západoslovenské čipky vznikali v roľníckych lokalitách so slovenským, ale aj s chorvátskym a maďarským obyvateľstvom, čo sa prejavilo vo farebnosti čipiek. Na čipkách z niektorých lokalít možno badať spätosť s baníckymi a so slohovými čipkami západnej Európy. Časť čipiek vychádza z čipiek pletených v okolí Nového Mesta nad Váhom. Od počiatku 20. storočia je spoločnou črtou čipiek z tejto časti Slovenska harmonizácia s farebnosťou ľudovej výšivky.

Pletenie novomestských čipiek je doložené z polovice 18. storočia. Plietli ich v širšom okolí Nového Mesta nad Váhom, v 19. storočí i v Piešťanoch a okolí. Pásikové čipky, ktoré koncom 19. storočia plietli miestne židovky, sa našívali na konce škrobiek – dlhých šatiek uväzovaných na hlavu k sviatočnému odevu v Bošáci (okr. Nové Mesto nad Váhom) a jej okolí; preto sa čipky nazývajú aj bošácke. Sú z konopných, zo žihľavových, z bavlnených nití i zo surového hodvábu (šušel) a majú modrú, zelenú, hnedú, červenú i žltú farbu. Do stredu pásika je vpletená jedna alebo dve nite odlišnej farby alebo hrúbky. Čipky sa plietli v setoch – dve vložky a dva lemy, ktorých dĺžka závisela od šírky škrobky, na ktorú mali byť prišité. V niektorých z týchto čipiek možno nájsť prvky talianskych čipiek z Janova. Mnohopárové čipky
(šírka 1 – 5,5 cm) majú základ z kosej mriežky. V nej sú pavúčiky, vlnovky, vejárovité zúbky a i. Pletenie čipiek v okolí Nového Mesta nad Váhom zaniklo začiatkom 20. storočia.

Z 2. polovice 19. storočia sú údaje o hlbockých čipkách. Plietli ich roľnícke ženy v obciach Hlboké, Koválov, Rohov (okr. Senica), koncom 19. storočia ešte aj v Senici, Čáčove (dnes časť Senice), Brezovej pod Bradlom (okr. Myjava) a v Myjave. Čipky tvorí pásik v plátnovej väzbe, prípadne s vlnovkou. Plietli ich na forme iba s vyznačenou líniou prútika (pár vpletených vzájomne sa krížiacich nití) alebo vrkôčika (dva páry vpletaných nití). Kde sa pásik menil na riedku väzbu s dierkami, tam čipkárka plietla spamäti. Ohyby pásika spájali pomocou háčika. Plôšky medzi ohybmi vypĺňajú kvietky zo 6 alebo z 8 lístkov. Čipky sú z konopných a bielych bavlnených nití, v Hlbokom po 1. svetovej vojne používali na pletenie žlté bavlnené nite. Prútik, vrkôčik a kvietky sú z bielych, červených, modrých, prípadne oranžových, čiernych alebo žltých bavlnených nití. Čipky tvorí rad vedľa seba radených oblých zubov (ficle). Na hornom okraji ich spája vodorovný pásik (šnorka). Čipky sa používali ako obruba úvodníc, kútnych plachiet, uterákov, obrusov, prikrývok na postele. Predajom na trhoch sa dostávali aj do obcí na Záhorí. Čipky z Hlbokého sú blízke novomestských čipkám. Pletenie hlbockých čipiek zaniklo v 50. rokoch 20. storočia.

Aj prvé údaje o seredských čipkách sú z 2. polovice 19. storočia. V okolí Serede i v samotnom meste, ktoré bolo centrom ich produkcie, sa pletením čipiek zaoberali ženy, ale aj muži, ak nemali iný zárobok. V čipkách sa spájali konopné, žihľavové a hodvábne nite prírodnej farby s bavlnenými červenými, modrými, žltými, zelenými, čiernymi niťami i niťami zlatej a striebornej farby. Na čipky používali taktiež modré, zelené, čierne, menej červené, prípadne žlté, biele a ružovofialové vlnené nite (berlínka, haras). Pásik v plátnovej väzbe tvorí hustú vlnovku (čipka húsvaška), opakujúci sa motív troch prstov, v najnáročnejšej hviezdičkovej čipke motív kvetu či hviezdy v strede s hviezdou z lístkov. Základom mnohopárových čipiek je kosá sieť a v nej sú napr. osmičky, hviezdičky upletené z lístkov. Majú tvar pásu, zväčša na jednom okraji s kosoštvorcovými alebo polkruhovými zubmi. Čipky sa používali na tradičnom odeve žien i mužov v obciach v širokom okolí Trnavy ako obruba rukávov, čepcov, šatiek, záster atď. Čipkárky plietli aj interiérové prikrývky a aplikácie na posteľnú bielizeň. Pásikové čipky sú blízke iným západoslovenským pásikovým čipkám. Mnohopárové čipky sú pestrofarebným variantom západoeurópskych čipiek typu torchon. Seredské čipky plietli asi do polovice 20. storočia.

Z 2. polovice 19. storočia sú dochované šopornianske čipky. Z konopných, bavlnených, vlnených nití a zo surového hodvábu ich plietli roľnícke ženy v Šoporni, vo Veľkom Grobe (okr. Galanta), v Chorvátskom Grobe, Čataji (okr. Senec) i vo Viničnom (okr. Pezinok). Začiatkom 20. storočia sa ich hlavná červeno-modrá farebnosť zmenila na žlto-oranžovú. Vývin čipiek bol spätý s tamojšou výšivkou: čipky a výšivky sa robili z rovnakých nití. V 2. polovici 19. storočia sa začalo vyšívať na tenké bavlnené plátno hodvábnymi niťami. Z nich pletené jemné a husté čipky dosiahli technický a estetický vrchol pred 1. svetovou vojnou. Po nej sa čipky stali jednoduchšími a pestrejšími. Ide prevažne o mnohopárové čipky zo súbežných radov obsahujúcich ploštičky, osmičky, vlnovky, plôšky v plátenkovej väzbe i s dierkami. Ak má čipka na jednom okraji zúbky, sú vo všetkých farbách použitých v čipke. Čipky zdobili ženský odev i kútne plachty v obciach, kde ich plietli, a aj v Hájskom (okr. Šaľa) a Pate (okr. Galatna), obciach s rovnakým tradičným odevom, aký bol v Šoporni. V malej miere plietli z vlny a bavlny aj pásikové čipky so vzorom podobným tulipánu. Šopornianske čipky, vzhľadom blízke seredským, slovenskogrobským i jelšovským čipkám, plietli ešte v 60. rokoch 20. storočia. Roku 2002 ich pletenie ako záujmovú činnosť obnovila skupina miestnych žien.

Čipky nazývané slovenskogrobské plietli ženy v Chorvátskom Grobe (okr. Senec), Slovenskom Grobe, vo Viničnom (okr. Pezinok) a Vajnoroch (mestská časť Bratislavy) od konca 19. storočia. Paličkovať sa naučili od žien z Jablonice, zo Šoporne a z okolia Myjavy, ktoré do obcí chodili na poľnohospodárske práce. Z bavlnených, zo žihľavových, z hodvábnych, kovových i zo syntetických nití plietli pásikové a mnohopárové čipky používané v obciach i v okolí Bratislavy a Pezinka. Mnohopárové čipky zlatej a striebornej farby s efektmi iných farieb používali do čepcov, čierno-zlaté vložky do záster. Čipky (z nití dvoch hrúbok) s pavúčikmi, osmičkami, ploštičkami v kosej mriežke všívali aj do rukávcov a mužských košieľ. Pásikové bielo-žlté čipky s motívom srdca, prstov (prstačka), ženskej postavy (panenková), husej šľapy tvorili obruby záster, kútnych plachiet, pôlok. Čipky na kútne plachty mali aj podobu veľkých zubov (candle). Takéto čipky plietli v Slovenskom Grobe pod vplyvom spolku Izabella. Na odevy z konopného plátna používali bavlnené čipky, na sviatočné odevy čipky z hodvábnych, kovových a zo žihľavových nití. Od Slovákov prevzali paličkovanie čipiek Chorváti v obciach Chorvátsky Grob, Viničné a Vajnory. Slovenskogrobské čipky sú blízke seredským a šopornianskym i novomestským čipkám. Pletenie tohto typu čipiek pretrvalo dodnes.

Až zo začiatku 20. storočia pochádzajú dochované jelšovské čipky, hoci ich pletenie má zrejme staršiu tradíciu. Plietli ich ženy v obciach Hosťová, Výčapy-Opatovce, Jelšovce, Jelenec, Kolíňany, Dolné Obdokovce, Žirany, Bádice a Mechenice (posledné dve sú dnes miestnymi časťami obce Podhorany) v okrese Nitra, obývaných vo výraznej miere maďarským obyvateľstvom. Na čipky používali žlté, fialové, prípadne aj červené alebo zelené vlnené nite. Novším materiálom boli konopné a modré, biele i červené bavlnené nite. Husté a pevné mnohopárové čipky, pletené bez predlohy, tvorili lemy rukávov rukávcov, záster, obrusov, kútnych plachiet. Obruby mali na jednom okraji polkruhové zuby z pásikovej čipky alebo sa takéto zuby plietli samostatne zo širšieho pásika.
Vložky obsahujúce vlnovky, osmičky, kvietky z lístkov mali na okrajoch rovné plátenkové línie. Čipky používali aj v obciach, kde sa nosil rovnaký typ ľudového odevu ako v Jelšovciach. Čipky farebne harmonizovali s výšivkami na textíliách, ktorých boli súčasťou. Jelšovské čipky sú blízke baníckym čipkám z Banskej Hodruše (okr. Žarnovica), z ktorých asi vznikli, aj hontianskym čipkám. Čipky v tejto oblasti prestali pliesť približne v polovici 20. storočia. V 90. rokoch sa k ich pleteniu vrátila skupina čipkárok z Nitry.

Pôvod krajnianskych čipiek siaha do 80. rokov 19. storočia, keď sa v obci Krajné (okr. Myjava) usadili dve sestry čipkárky z východočeského mesta Vamberk. Plietli na zárobok tylové čipky a od nich sa to naučili miestne ženy. Dovtedy v oblasti plietli čipky z konopných nití na kútne plachty i na kroje. Z Krajného sa pletenie rozšírilo do ďalších obcí Myjavskej pahorkatiny. Pliesť čipky sa učili 14- až 15-ročné dievčatá a plietli ich zvyčajne len do svojej svadobnej výbavy; k pleteniu sa prípadne vrátili, až keď ich deti vyrástli. Čipky sú z tenkých bielych nití značky MEZ a DMC hrúbky č. 120, 200 až 250. Hrubšia biela bavlnená priadza (napr. perlovka) kontúruje motívy. Základom tylových čipiek je sieť so šesťuholníkovými očkami. V nej očká, plné plôšky a vpletená hrubšia niť vytvárali najmä geometrické a rastlinné motívy. Samostatným technickým prvkom je pletenie zubov v tvare trojuholníka, lichobežníka či oblúka. Tylové čipky ako vložky (mrežky) a obruby (cipky) dodnes tvoria súčasť tradičného odevu tamojších žien – čepcov, záster, rukávcov a i. Sú aj ozdobným prvkom kamže (vrchný bohoslužobný odev evanjelických duchovných). Po ústupe záujmu o tylovú čipku od 50. rokov 20. storočia sa v 90. rokoch 20. storočia ich pletenie oživilo. Roku 2016 bola táto čipka zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Aj ženy v Nových Sadoch (okr. Nitra) sa naučili pliesť tylové čipky od žien z Krajného, ktoré sa do Nových Sadov prisťahovali po 2. svetovej vojne. Ešte v 50. rokoch 20. storočia plietli tieto biele tylové čipky aj v obciach Horné Zelenice a Pastuchov (okr. Hlohovec). Základom čipiek je sieť so šesťuholníkovými očkami (paličkovaný tyl), v ktorej sú z očiek, plôšok v plátnovej väzbe i vpletaním hrubšej nite vytvorené geometrické a rastlinné motívy.
V porovnaní s krajnianskymi čipkami sú tieto čipky hrubšie a hustejšie. Používali ich na výzdobu čepcov, tvorili ich čelenku. Pletenie týchto čipiek zaniklo v 2. polovici 20. storočia.

Na koniec 19. storočia siaha pôvod piešťanských čipiek. Dovtedy v okolí Piešťan paličkovali čipky z konopných, hodvábnych i kovových nití podobné novomestským čipkám. Tamojšie ženy sa naučili pliesť aj tylové čipky, ktorých pletenie vtedy do obce Krajné (okr. Myjava) priniesli dve čipkárky z Vamberku v Čechách. Čipkárky postupne bielu farbu tylovej čipky zamenili za žltú, oranžovú, červenú a neskôr aj za ďalšie farby. Tylový základ nahradili kosou mriežkou s veľkými okami a s lístkami a ploštičkami.
Ploštičky upletené z 5 nití postupne vyplnili celú plochu čipky. Takto boli pletené čepcové súpravy – vložka a obruba s trojuholníkovými zubmi – i vložky do rukávov rukávcov. Plietli tu aj čipky s plátnovými a polpárovými geometrickými motívmi v kosej sieti a so zúbkami, používané napr. na obruby
záster.
Šili z nich aj goliere k ženskému kroju. Piešťanské čipky boli z rôznofarebných bavlnených a hodvábnych nití, ako aj z kovových nití. Okrem Piešťan ich plietli a používali v obciach Bašovce, Krakovany, Vrbové (okr. Piešťany), Pobedim a Podolie (okr. Nové Mesto nad Váhom). Používali ich aj v dedinách v údolí Váhu od Nového Mesta nad Váhom po Piešťany. Pokým čipky z ploštičiek možno považovať za jedinečný prvok piešťanských čipiek, čipky s kosou sieťou a oblými zubmi sú variantom západoeurópskych čipiek typu torchon. Piešťanské čipky sa pletú dodnes.

Až z 20. storočia pochádzajú údaje o pletení topoľčianskych čipiek. Zaoberali sa ním roľnícke ženy v Solčanoch (okr. Topoľčany) a Rómky v okolí Topoľčian, najmä v Rybanoch (okr. Bánovce nad Bebravou). Čipky plietli z pestrofarebných bavlnených, hodvábnych, vlnených i konopných nití. V Solčanoch ženy, nazývané spodnikárky, plietli siedmimi pármi paličiek jednoduché, tkaniciam utkaným na doštičke podobné plátenkové čipky.
Mali až osemfarebné pásiky s osmičkami a ženy si ich prišívali na čelenku čepcov. Dvanástimi pármi paličiek plietli suknárky z vlnených i bavlnených červených, modrých, ružových nití doplnených bielymi, žltými niťami, menej aj niťami zlatej farby, čipky obsahujúce plátenko, polpár, pavúčiky, osmičky i ploštičky. Čipkárky v Rybanoch a okolí plietli konopno-bavlnené dvoj- alebo trojfarebné čipky so zúbkami, v ktorých využívali plátenko, polpár i ploštičky. Pletenie topoľčianskych čipiek zaniklo v 2. štvrtine 20. storočia.

Na území Slovenska plietli čipky z nití rozličného pôvodu a ich použite súviselo s obdobím a prostredím vzniku čipky i s jej účelom. Historické čipky, o ktorých nevieme, či boli pletené aj na Slovensku, boli z hodvábnych a kovových nití zlatej a striebornej farby i z ľanových nití. V baníckych oblastiach plietli z ľanových nití čipky na predaj. Ľanové nite, pradené doma, používali aj v roľníckych čipkách, a to výrazne viac než nite konopné. V niektorých oblastiach používali vlnené nite, pre čipkárky príťažlivé farebnosťou. Zo žihľavových nití, nazývaných mizikor či necikor, plietli čipky v okolí Nového Mesta nad Váhom. Tu i v okolí Chorvátskeho Grobu a v Soľnej Bani plietli čipky aj z hodvábnych nití. Na pletenie slúžil aj surový nespradený hodváb, nazývaný šušeľ. V 20. storočí sa rozšírilo používanie bavlnených nití rozličnej hrúbky a značiek. Pre čipkárky bola lákavá najmä pestrosť ich farieb. V 1. polovici 20. storočia sa začali používať aj nite zo syntetických vlákien.

Paličkovaná čipka je samonosný prelamovaný textil zhotovený krížením a krútením nití pomocou paličiek na podložke. Paličkovanie je technikou pletenia, pri ktorom sa dvojice i skupiny zvislo, vodorovne i koso idúcich nití spájajú do väzieb. Z nich sa tvoria celistvé i prelamované plochy (s okami). Najjednoduchším prvkom paličkovaných čipiek je retiazka (pletenec z dvoch párov). Základom väčšiny čipiek i ďalších väzieb je plátenková väzba. Vychádzajú z nej krížené a krútené plátenká i kosá mriežka. Podobné využite ako plátenko má polpár. Základom mnohopárových čipiek sú mriežky s okami, tylová väzba. Samostatnými prvkami sú lístky, ploštičky, pavúčiky i spôsoby vpletania hrubšej nite do plátenka alebo do mriežok pri kontúrovaní motívov. Oblastné a lokálne typy čipiek na Slovensku obsahujú ešte ďalšie varianty a kombinácie týchto väzieb.

Čipky sa pletú paličkami (nazývanými napr. bábence, drevečká, klepne, kyjanky), ktoré majú na jednom konci cievke podobnú časť na namotanie nite. Ostatná časť paličky slúži na jej uchopenie. Tvar paličky závisí od druhu pletenej čipky – napr. na pletenie pásikových čipiek, ktorých časti sa spájajú háčikom, sa používajú paličky so zúženým až špicatým koncom. Najtenšie paličky slúžia na pletenie tylových čipiek, najhrubšie na čipky z doma pradených nití. Vplyvom čipkárskych dielní sa v baníckych lokalitách začali používať paličky s krytom.

Podložka na pletenie čipiek (baba, batoh, bambúr, hlava, hrča, sotor, vankúš atď.) mala tvar gule alebo valca a bola naplnená napr. plevami či senom. Podložka bola počas pletenia položená v košíku, v site, drevenej škatuli, v okolí Myjavy na podstavci (krosienka).
Pri najstaršom spôsobe paličkovania spamäti po holom (myslí sa vankúši), zaužívanom napr. v Honte a Novohrade, viedol čipkárku pás čierneho súkna všitý do obliečky po obvode vankúša alebo rovnobežné pásiky v tkanine obliečky či pásik papiera prišpendlený na podložke. Pri pletení čipiek so základom z kosej mriežky sa v čipkárskych dielňach začal používať prívyk – forma z leskej lepenky (prešpán) s pravidelnou sieťou dierok tvoriacich pravouhlé kosoštvorce. Na tylové čipky slúžila forma (remeň) pôvodne z kože, od 1. polovice 20. storočia z prešpánu, v ktorej má horný a dolný roh každého kosoštvorca uhol 120° a pravý i ľavý roh uhol 60°. Z prešpánu alebo z nie lesklej lepenky boli aj formy s nakresleným smerovaním jednotlivých párov či prameňov nití, s vyznačenými miestami spájania nití a bodmi prichytávania čipky špendlíkmi na podložku.

Bez formy i s jej použitím plietli mnohopárové čipky, vrátane retiazkových čipiek zložených najmä z dvojpárových pletencov. Pri paličkovaní mnohopárových čipiek sa plietla súčasne základná mriežka i v nej umiestnené motívy. Tie čipkárka plietla spamäti alebo podľa inej čipky. Pásikové čipky sa tvorili postupným pletením a ohýbaním pásika. Jeho dotýkajúce časti sa spájali pomocou háčika alebo špendlíka. Pásik vypĺňal buď celú plochu čipky, alebo tvoril len jej obrubu či rám a motívy. Plochy medzi nimi sa následne vypĺňali paličkovanou mriežkou z kosej mriežky, retiazky a pod. V Hlbokom plietli pásikové čipky na papierovej forme s nakreslenými časťami pásika, v ktorých boli vpletené hrubšie nite. Ostatné časti čipky sa plietli spamäti. Všeobecne sa pásikové čipky plietli na forme s pásikmi vyznačenými líniami dierok alebo čiar. Väzby, ktorými sa mal každý pásik upliesť, určovala čipkárka počas pletenia.

Vznikajúca čipka sa na vankúš prichytáva špendlíkmi (gombačky, heftačky, kolšky). Ich počet závisel od druhu pletenej čipky: napr. husté čipky pletené po holom sa prichytávali len na okrajoch, v jemných tylových čipkách sa špendlíkom muselo zachytiť každé prepletenie.

Vznik paličkovania čipiek je spájaný najmä s renesančným Talianskom. Koncom 14. storočia tu začali odevy zdobiť prelamovanou výšivkou a šitou čipkou. V 2. polovici 15. storočia začala túto výzdobu nahrádzať paličkovaná čipka. Do Uhorska, ktorého súčasťou bolo aj územie dnešného Slovenska, sa paličkovaná čipka dostala v 15. storočí. V písomných prameňoch zo Slovenska bol výraz čipka prvý raz použitý roku 1539. Závety a súpisy majetku uhorskej šľachty i ojedinelé archeologické nálezy zo 16. storočia dokladajú použitie paličkovaných čipiek na odevných i bytových textíliách.
V súpisoch inventárov vidieckych kostolov v Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolici zo začiatku 16. storočia sú zmienky o zlatých a strieborných čipkách na sakrálnych textíliách. Paličkovanie čipiek sa na Slovensko začalo šíriť v 2. polovici 16. storočia s baníckym obyvateľstvom z Nemecka. Preto najstaršie strediská čipkárskej výroby vznikali v oblastiach rudného baníctva – v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kremnici a v ich okolí. Na územie Slovenska sa čipky dovážali z Talianska, Francúzska, Nemecka. Čipky a čipkárky z Talianska a Čiech i pozamentárska výroba na území Slovenska mali vplyv na vývoj čipkárstva na tomto území.

V 1. polovici 19. storočia vzniklo na západnom Slovensku niekoľko centier paličkovania čipiek, najmä v okolí Nového Mesta nad Váhom, z ktorých sa pletenie šírilo do ďalších lokalít v tejto časti Slovenska. Koncom 19. storočia klesal záujem o banícke čipky. Preto sa štát i stoličné a krajské spolky snažili v rámci podpory domáckej výroby rozvíjať aj čipkárstvo. Tak vznikla čipkárska dielňa na Starých Horách a v Španej Doline pri Banskej Bystrici i čipkárska škola v Soľnej Bani. Roku 1888 bola v Kremnici založená Kremnická uhorská kráľovská štátna čipkárska škola, ktorá mala postupne 7 výučbových dielní.
Roku 1895 vznikol v Bratislave Spolok domáceho priemyslu Izabella, ktorý zameral činnosť aj na oblasť paličkovanej čipky. Pre spolok plietli čipky napr. vo Viničnom, v Čataji, Slovenskom Grobe. Spolok spolupracoval aj s kremnickou čipkárskou školou. Začiatkom 20. storočia pomohla rozvinúť čipkárstvo účastinná spoločnosť Lipa (1910 – 1951) a Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, známe ako Skalické výšivkárske družstvo (1910 – 1952). Zabezpečovali výrobu, predaj a prezentáciu ručne zhotoveného textilu vrátane čipiek. Zmena vkusu však postupne oslabovala záujem o ručne paličkované čipky v mestskom prostredí. Preto sa banícke čipkárske lokality už od konca 19. storočia orientovali aj na dedinské prostredie a prispôsobovali sa jeho vkusu.

Po vzniku Republiky Československej prešli dielne kremnickej čipkárskej školy pod správu Státního ústavu školského pro domácí průmysl v Prahe, čo malo vplyv na modernizáciu vzorov čipiek. Po rozpade republiky sa o čipkárske dielne do roku 1953 staral Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby. Roku 1939 ho z iniciatívy Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave založili Ema Marková a Eugen Jurek. O čipky, ktoré podľa ľudových motívov navrhovali Ema Marková, Oľga Bujnáková, Elena Holéczyová a Anna Drobová, bol záujem v mestách a používali ich aj na dedinách na ozdobu krojov.

Čipkárstvo ako podomový obchod s čipkami pletenými v baníckych obciach má počiatky v 1. polovici 17. storočia, keď ich predávali drevorubači a uhliari, ktorí nemali prácu. V Kremnici bola koncom uvedeného storočia samostatná skupina obchodníkov špecializujúcich sa na predaj tohto tovaru. Čipkári, ako boli nazývaní muži zaoberajúci sa obchodovaním s čipkami, tieto nakupovali od čipkárok a dodávali ich obchodníkom alebo priamo spotrebiteľom. Najstarší údaj o čipkároch pochádza z Kremnice z roku 1697. Rozvoj čipkárstva nastal najmä od polovice 18. storočia. Predajom čipiek v Uhorsku, Chorvátsku, Slavónii i Sedmohradsku sa vtedy každoročne zaoberalo vyše 200 osôb. Pochádzali z 21 z pohronských obcí vtedajšieho panstva Slovenská Ľupča, napr. z Dubovej, Zámostia (časti obce Nemecká), z Hornej a Dolnej Lehoty, Jasenia, Ráztoky (okr. Brezno), Brusna a Medzibrodu (okr. Banská Bystrica). Čipkári predávali aj výšivky, tkaniny, hrebene, nože, kosy a kosáky. Ich obchodné aktivity trvali do konca 40. rokov 20. storočia. V 19. storočí sa predajom čipiek zo Španej Doliny i z Banskej Hodruše zaoberali aj tamojšie ženy. V 1. polovici 20. storočia predávali na západnom Slovensku obchodníci i podomové obchodníčky z tejto oblasti v tunajších obciach čipky pletené v Seredi a jej okolí. Čipkárky z myjavských kopaníc predávali svoje čipky na trhu na Myjave ešte koncom 50. rokov 20. storočia. Aj v Soľnej Bani boli ženy, ktoré chodili predávať tamojšie čipky do Prešova. Priekupníčky zo Spišského Podhradia predávali tieto čipky v Šariši, Zemplíne a na Spiši.

Roku 1945 vzniklo Ústredie ľudovej a umeleckej výroby v Prahe s pobočkou v Bratislave. Ľudová umelecká výroba bola organizovaná formou družstiev, z ktorých družstvo Kroj prevzalo roku 1948 úlohy Spolku pre zveľaďovanie domáckej výroby na Slovensku a organizovalo výrobu paličkovaných čipiek. Od roku 1954 usmerňuje vývoj ľudovej umeleckej výroby na Slovensku vrátane paličkovania čipiek Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Roku 1955 preň pracovalo 76 čipkárok v 21 lokalitách. Boli to ženy najmä z tradičných baníckych čipkárskych stredísk Staré Hory, Špania Dolina, Hodruša i zo Solivaru.

V 50. rokoch 20. storočia začalo paličkovanie čipiek v roľníckom prostredí zanikať, čo bolo považované za ohrozenie čipkárstva ako súčasti ľudovej umeleckej výroby. Preto ÚĽUV začal organizovať kurzy, na ktorých sa čipkárky z baníckych oblastí učili zanikajúce druhy roľníckych čipiek. Tento zámer začala realizovať Anna Drobová, ktorá pritom čipkárky viedla ku kvalitnému technickému vyhotoveniu čipiek a k paličkovaniu čipiek pre súdobé potreby. V rokoch 1956 – 1959 učila čipkárky na Starých Horách pliesť čipky z Hlbokého. Roku 1959 sa začala starostlivosti o paličkované čipky v ÚĽUV-e venovať Božena Janeková. Pokračovala v úsilí o udržanie znalostí pletenia miznúcich tradičných druhov čipiek. Roku 1961 sa konal kurz pletenia gemerskej čipky na Starých Horách, na Španej Doline kurz roľníckych čipiek zo Šoporne. V Bukovci pri Myjave sa snažila o obnovenie výroby tylovej čipky z Nových Sadov.

Pokým v polovici 50. rokov tvorili sortiment ÚĽUV-u metrové čipky, čipky s tradičnými motívmi a paličkované súčiastky tradičného odevu (napr. čepce), koncom 50. rokov bol záujem orientovaný už na celopaličkované prikrývky, paličkovanú metráž, no málo už na paličkované krojové súčiastky. Preto bolo potrebné hľadať nové formy využitia tradičných vzorov i čipkárky, ktoré by ich dokázali realizovať. Návrhy čipiek v zásade rešpektovali motívy, kompozíciu, materiál i farebnosť tradičných čipiek. Prvá sa zmenila ich funkcia a postupne sa výtvarnému zámeru autoriek návrhov podriaďovali aj ostatné prvky čipiek. V sortimente ÚĽUV-u si významné miesto zachovali paličkované čipky, ktorých základným znakom je čitateľná kontinuita s konkrétnym typom tradičnej čipky. Hlavným zdrojom návrhov Anny Drobovej boli pásikové čipky zo severovýchodného
Gemera.

Bohatú kolekciu návrhov, v ktorých využila podnety z viacerých typov tradičných čipiek, vytvorila Božena Janeková, ktorá pôsobila v ÚĽUV-e do roku 1989. Vytvorila najmä návrhy čipiek spätých s interiérom a so stolovaním od celopaličkovaných dekoratívnych prikrývok až po garnitúry zložené z viacerých kusov obrusov a obrúskov so širokými mnohopárovými čipkami. Súčasťou sortimentu ÚĽUV-u boli a sú aj čipky podľa návrhov Viery Škrabalovej, Otílie Madarászovej, Ivety Feckovej, Evy Hybenovej, Jarmily Rybánskej, Evy Bachratej a Janky Menkynovej.